Dielo skúma krehkosť ľudského tela aj duše v momente prijatia bolesti ako prirodzenej súčasti osobného rastu. Postava umiestnená v prázdnom rohu miestnosti zdôrazňuje izoláciu celého procesu a pripomína, že zahojenie vlastných rán často začína v samote. Rozpadnuté časti tváre padajú do misky, ktorú postava drží, a následne ich prišíva naspäť niťou napojenou na jej žily. Tento prvok predstavuje vedomú snahu človeka opätovne sa poskladať a pracovať s tým,čo ho zraňuje.