Sediaci v tichu pred oknom, akoby odzrkadľovalo jeho dušu. Svetlo preniká cez matné sklo, no namiesto jasnosti prináša tlmenú hmlu, symbolizujúcu jeho slabnúce spomienky. Okno tu nie je len otvorom do sveta, ale hranicou medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorú už nedokáže prekročiť. Okno za ním nie je len fyzické, je to aj metafora prázdnoty a prekážok, ktoré mu zabúdanie postavilo do cesty.